Stretávame sa s ňou dennodenne, nielen v realite, ale aj vo filmoch, seriáloch či divadlách. Do určitej miery je ešte znesiteľná, no pokiaľ sa žiarlivostné scény opakujú vo scenári života často, niečo nie je v poriadku. Dá sa vôbec ovládať, alebo skôr ona ovláda nás? To všetko nám prezradí psychologička Mgr. Denisa Zlevská z Centra pre tréning a rozvoj.
Ako by ste vy ako psychologička charakterizovali žiarlivosť?
Téma o žiarlivosti je stará ako ľudstvo samo. Niektorí hovoria, že keď sa zrodila láska, súbežne s ňou prišla na svet aj žiarlivosť. Ona spoločne s láskou inšpiruje básnikov, dramatikov, maliarov i sochárov už stáročia a ako téma zostala živou aj v našej dobe. Len si pozrite to množstvo filmov, nekonečných seriálov, kde sú v hlavnej úlohe žiarlivosť i láska. Definícií o žiarlivosti je taktiež mnoho. Jednu z nich nám ponúkajú aj Hartl a Hartlová (2000) vo svojom psychologickom slovníku, keď žiarlivosť definujú ako formu úzkosti vznikajúcu z pocitu emocionálnej neistoty vo vzťahu, strachu zo straty milovanej osoby. Inú prináša anglický historik James Anthony Froude, ktorý hovorí: „Žiarlivosť je nedostatok úcty k osobe, ktorú milujeme“, či francúzsky spisovateľ André Gide: „Žiarlivosť nie je veľká láska, ale nedostatok úcty k sebe.“ Otázka žiarlivosti nie je cudzou témou nikomu z nás. Určite sme si už každý položili otázku, či sme skutočne jedinečne milovaný druhou osobou, alebo sme sa ocitli v dileme o tom, či môžeme bezvýhradne dôverovať partnerovi či partnerke.
Aké typy žiarlivosti poznáme?
Buunk a Dijkstra (2008, Ferkodic D. in Empatia 2/2012) rozlišujú reaktívnu, úzkostnú a kompulzívnu žiarlivosť. Reaktívna žiarlivosť je prežívaná ako hnev a rozrušenie žiarlivého jednotlivca, keď jeho partner bol skutočne emocionálne alebo sexuálne neverný. Kompulzívna, nutkavá, žiarlivosť poukazuje na výraznú snahu žiarlivého jednotlivca zabrániť kontaktu svojho partnera s jednotlivcami opačného pohlavia. Úzkostná žiarlivosť zase súvisí so stálym premýšľaním a predstavách o partnerovej nevere, nasledovanej pocitmi úzkosti, podozreniami, obavami a nedôverou. V porovnaní s reaktívnou žiarlivosťou, ktorá je odpoveďou na aktuálne ohrozenie, sa môžu kompulzívna a úzkostná žiarlivosť objaviť aj pri absencii aktuálneho rivala.
Existujú nejaké hranice medzi zdravou a prehnanou žiarlivosťou?
Pre lepšie pochopenie tejto hranice a s ňou spojeným rizikom si pomôžem výrokom španielskeho spisovateľa Miguela de Cervantes Saavedra, ktorý napísal: „Žiarlivosť nikdy neponechá rozumu toľko voľnosti, aby videl veci tak, ako skutočne sú.“ Normálna žiarlivosť predstavuje reakciu na skutočné ohrozenie vzťahu a vlastnej sebaúcty spôsobenú prítomnosťou reálneho rivala a s pokusmi vyrovnať sa s následkami emocionálneho a vzťahového ohrozenia. Je prirodzenou a často prvou reakciou v týchto zložitých situáciách. Ako som už spomínala, práve absencia skutočného rivala, bludné predstavy o nevere a z toho prameniace paranoidné zmýšľanie i správanie sú jedným z kritérií abnormálnej žiarlivosti. Snahou paranoidného myslenia i konania jedného z partnerov je deklarovaná túžba „udržať lásku pri živote“, no dôsledkom je často úplná devastácia vzťahu. Výsledkom takéhoto správania je teda pravý opak – realita o láske, vzťahu, dôvere, slobode sa stráca vplyvom pokrivenej optiky žiarlivca. Takéto vzťahy je veľmi náročné „opravovať“, či v nich znovu nadobúdať odvahu „skúsiť to znova“.
Ako by ste bližšie vysvetlili pojem Othellov syndróm?
Pre patologický rozmer žiarlivosti sa v psychiatrii používali rôzne pomenovania ako sú patologická žiarlivosť, žiarlivostne – paranoidný syndróm, ale aj Othellov alebo emulačný syndróm, či manželská paranoja. Othellov syndróm je opisovaný ako prítomnosť halucinácií z nevery manžela alebo partnera. Je charakterizovaný opakujúcimi sa obvineniami z nevery, kedy partner-pacient hľadá dôkazy o nevere, vykonáva opakované výsluchy partnera, testy vernosti svojho partnera, a niekedy to prerastie až do prenasledovania. Rovnako ako v hre Othello od Shakespeara, syndróm môže byť veľmi nebezpečný a viesť k narušeniu manželstva, k násiliu, či až k vražde a samovražde. V medzinárodnej klasifikácii chorôb sa teraz žiarlivosť ako samostatná porucha nenachádza, ale je súčasťou symptomatológie iných porúch. Pacienti trpiaci žiarliveckým bludom bývajú patologicky presvedčení o tom, že ich partneri sú neverní a nachádzajú pre to všade najrôznejšie dôkazy. Pripisujú zvláštny význam bežným udalostiam, útržkom rozhovorov, stretnutiam alebo náhodne premiestneným veciam v domácnosti a to tak, že ich vnímajú ako jasné dôkazy, ktoré potvrdzujú domnelú neveru partnera. Tento stav je ťažko liečiteľný a môže niekedy ustúpiť až po separácii, rozvode alebo úmrtí partnera. Žiarlivecké bludy sa môžu vyskytovať pri diagnózach ako sú alkoholizmus, závislosť od psychoaktívnych látok, najmä kokaínu, depresia, schizofrénia, pri poruchách osobnosti, najmä paranoidnej poruche osobnosti.
Stretli ste sa niekedy s prípadom extrémnej žiarlivosti aj vy vo svojej praxi?
Áno, stretla. Vždy sú to veľmi smutné príbehy, kedy sa z lásky stalo peklo. Spomínam si na opisovanie ťažkých hádok kvôli žiarlivosti jedného z partnerov, dokonca aj násilia, ktoré vyvstalo z nedôvery, či opisy všakovakej kontroly telefónov, SMS, mailov i reálneho sledovania partnera, či podrobovania ho tzv. manipulatívnym „skúškam lásky“. Stretávam sa však aj s klientami, ktorí reálne zažili opustenie alebo neveru a to ovplyvnilo ich ďalšiu schopnosť budovať nové vzťahy. Vplyvom tohto zážitku sa stali oveľa citlivejšími na podnety z externého prostredia, či správaním ďalšieho partnera priamo vo vzťahu. Nedá sa mi však nespomenúť aj to, že často sa žiarlivosť vyskytuje vo vzťahoch ako tzv. cirkulárne správanie a to tak, že jeden z partnerov vysiela vedome, či nevedome podnety, ktoré u druhého partnera vyvolávajú strach z opustenia. Druhý z partnerov na ne reaguje tým, že si vytvára predstavy o opustení a jeho príčinách i dôsledkoch a nakoniec koná tak, že znovu dáva partnerovi dôvod pre jeho snahu oslobodiť sa z obmedzujúceho vzťahu. No a takto sa tento kruh, spočiatku nevinný, zužuje a dusí lásku medzi partnermi, čo nakoniec spôsobí rozpad vzťahu, a teda obávané opustenie, či nevera zo strany skutočne nastane.
Dá sa žiarlivosť ovládať? Ako bojovať proti prehnanej žiarlivosti?
Skôr než by bolo potrebné žiarlivosť ovládať, je vhodnejšie predchádzať jej vzniku. Užitočnejšie vnímam vkladať energiu do budovania dôvery vo vzťahu, do definície vyhovujúcich pravidiel spolunažívania, či do aktívneho prežívania spoločných hodnôt partnerov. Hovorí sa, že správanie predchádza myšlienka. Je preto veľmi užitočné reflektovať i zvládať vlastné myslenie o vzťahu, o partnerovi a napokon konať podľa toho, čo chceme skutočne dosiahnuť. Toto je dôležité preto, aby sme sa zbytočne nedostali do zajatia našich predstáv a myšlienok, ktoré nás napokon uzavrú pred pravdou do pseudoreality. Nemalým kúskom k pohode vo vzťahu prispieva aj obojstranne úprimná a otvorená komunikácia o akýchkoľvek pochybnostiach vznikajúcich vo vzťahu, či iných partnerských problémoch. Prvým dôležitým krokom je teda práca na sebe. Druhým krokom je neustála práca na partnerskom vzťahu. Na záver by som spomenula myšlienku anglického spisovateľa a básnika Richarda Aldingtona, ktorý napísal: „Na ceste k ozajstnej láske ležia tri veľké balvany, ktorými sú sebaláska, ješitnosť a žiarlivosť. Kým ich neodvalíš na stranu, nedostaneš sa dopredu.“
Rozhovor bol poskytnutý pre časopis eXclusive. Ak by vás zaujímalo, ako to vyzeralo vo finále v časopise, tak kliknite sem.
Ak vás článok oslovil a potrebovali by ste sa pohnúť z miesta, napíšte nám (info@ctar.sk) a my vás budeme radi vašou cestou premeny sprevádzať.
Autorka: Denisa Zlevská
Je psychologička a psychoterapeutka zaoberajúca sa medziľudskými vzťahmi a osobnostným rozvojom. Poskytuje individuálne a párové poradenstvo. Je zakladateľkou a riaditeľkou Centra pre tréning a rozvoj, ktorého cieľom je pomáhať rozvíjať vnútorný potenciál človeka, umožniť mu realizovať dôležité zmeny a prežívať život naplno v harmónii so sebou i vo vzťahoch.