Na začiatok by som vám rada ponúkla jeden vtip, ktorý sa hodí k téme môjho článku: „Muž si pred manželstvom želá, aby sa žena nezmenila, ale ona sa v manželstve zmení. Žena si želá, aby sa muž zmenil, ale on zostane taký istý.“ O čom to teda dnes bude? Rozdiely v manželstve a čo s nimi. Ako ich prežiť tak, aby nás nezabili, ale skôr posilnili?
Vo svojej manželskej poradni, kde pracujem ako psychologička, často počúvam vyjadrenia typu: „Keď sme spolu chodili, myslela som, že sme úplne rovnakí a teraz mám pocit, že sme každí niekde inde.“ Alebo: „Skvelo sme si vo všetkom rozumeli, nemali sme žiadne spory a teraz sa nevieme dohodnúť na ničom.“ Čo sa to s nami v tom manželstve deje? Meníme sa my, vzťah, okolnosti?
Začiatky vzťahu sú spojené s fascináciou rozdielmi, ktoré nás priťahujú. Obdivujeme ich, túžime po nich. Staré známe „dopĺňanie sa“ je základom každej zaľúbenosti. Zrazu sa v našom okolí vyskytuje niekto, kto má to, čo nám chýba, kto dokáže to, čo my nie, kto sa správa tak, ako sa my už dlho usilujeme a nevieme to dosiahnuť. V mene tejto vzťahovej synergie si hovoríme svoje „áno“, lebo si pripadáme vďaka tomu druhému a jeho kvalitám akýsi „kompletnejší“, „schopnejší“ a náš život naberá inú kvalitu prežívania. Máme mnoho plánov, ako tieto rozdiely využijeme pre spoločný prospech, ako sa budeme z nich učiť a zlepšovať svoj život. Vtedy akosi viac hľadíme vpred a sme si viac vedomí vízie, ktorú chceme uskutočniť. Sme nastavení nechať sa tým druhým obohatiť a zároveň ochotní viac obohacovať.
Každodennosť manželského života, však v sebe obsahuje – popri dokonalosti toho druhého – aj jeho slabosti a rozdiely. To, čo nám bolo obohatením sa niekedy stáva prekážkou, ktorá nie je príjemná. Spoznávame, že to „obdivuhodné“ má aj svoje tienisté stránky, s ktorými sme nerátali. Začíname hľadieť viac na to, akí sme, než na to, za čím kráčame. Zanechávame pozíciu dávania sa a omnoho viac sa začíname sústrediť na to, čo nedostávame. Prestávame mať pohľad upretý vpred a stáčame ho na chyby a nedokonalosti. Rozdiely a inakosť toho druhého začínajú byť neprekonateľnou prekážkou, spolu so zistením, že aj on/ona má svoje slabosti, ktoré nie vždy chce, či môže zmeniť. Je to obdobie, kedy sa pýtame: „Koho som si to zobral/a?“ „Viem s ním/s ňou prežiť život taký, ako som chcel/a?“
Rizikom prílišného sústredenia sa na rozdielnosť je naše odďaľovanie až odcudzovanie sa jeden–druhému a následná strata toho, čo nás spájalo na začiatku. V týchto chvíľach je dôležité vrátiť sa k základom vzťahu, k predstavám a cieľom, ktoré sme mali na začiatku i k vedomému pripomenutiu dôvodov fascinácie tým druhým. Neplačme nad dávnymi časmi, ale majme na pamäti, že spoznávanie sa je nekončiaci proces. Veď situácie, ktoré prežívame dnes, nie sú tými istými, ktoré sme prežívali v minulosti a ani my nie sme rovnakí. Už len fyzické starnutie, choroby, stavba domu, či príchod detí sú situácie, ktoré sme nikdy spolu nezažili. Každý sa k nim musíme postaviť po svojom. Skúsme v týchto situáciách prejsť od pozícií v zákopovej vojne k tomu, aby sme hovorili o našich záujmoch a cieľoch vytvárajúc tým priestor pre spoluprácu. Prehodnoťme naše predstavy a plány, prispôsobme ich meniacej sa situácii. Hľadajme dohody a ak to nepôjde inak, tak kompromisy. Spoločný život sa nedá vyskúšať vopred, dá sa len prežívať. Skúsme to teda radšej ako jeden tím, ktorý hľadá efektívne riešenia prinášajúce spoločný úžitok.
Inou cestou von zo začarovaného cyklu „očakávaní a sklamania“ je položenie otázky samému sebe: „Som ja ochotný/á sa meniť a pracovať na sebe?“ Často totiž chceme, aby sa menil ten druhý skôr, než sa budem meniť ja. Alebo si myslíme, že ak sa druhý zmení, všetko bude inak a život sa polepší. Očakávanie zmeny od toho druhého nás však betónuje zostať v tom, akí sme a neprispôsobovať sa poznaniu, ktoré sme prežívaním vzťahu nadobudli. Snívame o tom, ako to bolo kedysi a neuvedomujeme si, že život je jedna veľká zmena, ktorej sa musíme neustále prispôsobovať. Odložme vyjadrenia: „Ja som už taký/á, rátaj s tým“ a dajme si radšej otázku: „V čom je situácia, ktorú žijem pre mňa výzvou na zmenu a rast?“ Rozdielnosť je darom, ktorý nám má slúžiť, no tento dar je potrebné neustále kultivovať a rozvíjať. Znamená to učiť sa ho používať pre spoločné dobro v podmienkach, v ktorých aktuálne žijeme. Veď ak máte dar spevu a trendy na hudobnej scéne sa menia, nebudete spievať- hoci pekne – „Zlatú bránu“, ktorú ste sa naučili, keď ste boli dieťa. Hľadajme preto nový repertoár, ktorý by viac zodpovedal tomu, kým sme sa stali a tomu, čo chceme vyjadriť.
V úvode článku som položila otázku: „Meníme sa my, vzťah, okolnosti?“ Chcem vám teraz na záver ponúknuť aj odpoveď: „Meníme sa aj my, aj vzťah, aj okolnosti!“ To, že sme manželia totiž neznamená, že sa nemeníme, že sa nevyvíjame a zostávame takí istí. Nedajme sa zaskočiť zmenami, ale sa na ne radšej vedome pripravujme a pracujme neustále na našom partnerskom vzťahu. Neustávajme vo vzájomnom spoznávaní sa, v rozhovoroch o vízii manželského života, či kvalite prežívania každodennosti. Veď vzťah nemá byť stojatá voda bez života, ale dobrodružstvo, ktoré nám prinesie zábavu a vzácnu životnú skúsenosť.
Ak vás článok oslovil a potrebovali by ste sa pohnúť z miesta, napíšte nám (info@ctar.sk) a my vás budeme radi vašou cestou premeny sprevádzať.
Článok bol publikovaný na http://zastolom.sk/sme-ini-alebo-co-nas-nezabije-to-nas-posilni/
Autorka: Denisa Zlevská
Je psychologička a psychoterapeutka zaoberajúca sa medziľudskými vzťahmi a osobnostným rozvojom. Poskytuje individuálne a párové poradenstvo. Je zakladateľkou a riaditeľkou Centra pre tréning a rozvoj, ktorého cieľom je pomáhať rozvíjať vnútorný potenciál človeka, umožniť mu realizovať dôležité zmeny a prežívať život naplno v harmónii so sebou i vo vzťahoch.