Čo nám s manželom pomohlo prežiť skvelý spoločný týždeň s vnúčatami? Čo nám pomohlo posilniť vzťah s deťmi? Čítajte ďalej!
1. Komunikácia s rodičmi detí – oni sú s deťmi v každodennom kontakte a najlepšie poznajú svoje deti, ich potreby a zvyky. Odpovede na otázky týkajúce sa stravy, podávania liekov, zaužívaných rituálov, pravidiel a pod., sa stávajú cennými pre rozhodovanie starých rodičov a uľahčujú aj deťom prežiť dni bez mamy a otca.
2. Komunikácia s deťmi – vnímať deti ako partnerov v komunikácii je užitočné. Deti vedia čo chcú a navyše veria tomu, čo chcú. V mnohých prípadoch urobia všetko preto, aby aj dosiahli, čo chcú. Nájsť si čas na komunikáciu s deťmi, počúvať ich, pýtať sa na dôvody, prečo niečo chcú, či potrebujú, môže vyžadovať veľa trpezlivosti, dokonca i zručnosti, ako na to. Inak sa ale môžeme stať policajtom, ktorý rozhoduje, kto má pravdu, ako to bude, či má byť a to nechceme. Preto vyjasňujúce otázky typu: „Na čo sú ti nožnice?“; „Prečo sa hneváš na brata?“; „ Čo potrebuješ od sestry, aby urobila a ty si jej potom požičal tvoju hračku?“, pomáhajú dospelým dieťa lepšie pochopiť a spoločne hľadať riešenia, akceptovateľné pre obe strany.
3. Pokoj a pohodová domáca atmosféra – pretože známe príslovie hovorí: „Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva.“ Deti dokážu vycítiť nepohodu i napätie dospelých. Ak dostávajú lásku, reagujú rovnakým spôsobom, ak cítia napätie medzi nami dospelými, reagujú nepokojom, plačom, odporom.
4. Program – oplatí sa naplánovať a rozvrhnúť si čas, pretože aj plánovanie programu i jeho vyváženosť, prispievajú k pokojnej domácej atmosfére, k radosti detí i dospelých. Deti sú zvyknuté na to, že v škôlke sa im venuje pani učiteľka, doma mama a otec, ktorí im vyplnia čas, zabavia ich rôznymi aktivitami. Otázky typu: „Čo budeme robiť? Ako využijeme spoločný čas?“; „Ako pomôcť s varením, či upratovaním?“; „Kto pomôže v záhrade?“; „Koho chceme navštíviť?“; „Ako sa zahráme?“; „Kam sa pôjdeme bicyklovať?“; „Akú rozprávku si pozrieme?“, sú všetko užitočné otázky, ktoré pomáhajú program vopred premyslieť, naplánovať a potom spokojne realizovať. Navyše zapájajú do rozhodovania aj deti a teda vedú k spolupráci.
5. Pravidlá – užitočný nástroj, ktorý veľkou mierou prispieva k domácej pohode. Pravidlá, ktoré platia a všetci si ich ctíme. Niektoré pravidlá preberieme od rodičov detí a niektoré „týždňové“ pravidlá je dobré stanoviť si spolu s deťmi. Potom už iba dôsledne držať kontrolu nad ich dôsledným napĺňaním.
6. Hranice – aj tie prichádzajú na scénu, ak si nechceme v situáciách, kedy sa deti „nevmestia do kože“, povedať: „Ja to ten týždeň s nimi nejako vydržím! Veď sú tu len týždeň, nebudem im zakazovať, nebudem ich vychovávať.“ Deti majú plno energie a často si žiadajú našu pozornosť aj v situáciách, ktoré by dokázali zvládnuť aj samé, bez našej prítomnosti. Niekedy zase chcú to, čo nemôžu. A postupne si tak vytvárajú zvyky, o ktoré sme sa mimochodom postarali aj my dospelí. Ak mama, otec, babka, dedko sú vždy k dispozícii, vždy niečo vymyslia, nudu zaženú, v mene lásky k deťom ustúpia, má to dopady na správanie detí, ktoré toto časom začnú považovať za automatické. Často môžeme cítiť pocit viny, keď deti sa prídu so smutnými očami: „Babi, ja sa nudím!“ a vy potrebujete navariť obed. „Dedko ja si prosím cukríky“ a je tesne pred obedom. Aj keď je to len týždeň, aj my starí rodičia máme právo na oddych, právo vyhradiť si čas pre seba, právo nevyhovieť požiadavke dieťaťa. Položme si v tejto súvislosti otázky: „Čo sa najhoršie môže stať, keď necháme deti „nudiť sa“?“; „Čo sa môže stať, keď nedovolím cukrík?“; „Čo sa najhoršie môže stať, keď nedovolím hrať sa s mobilom?“ Citlivo odkomunikovať hranice a dôsledne ich dodržiavať, prinesie svoje ovocie. Deti sú schopné samé vymyslieť program, samé sa zahrať, zahnať chuť na cukrík, nájsť si náhradu za mobil. Dôležité však je, aby sme im verili, že to dokážu!
7. Jedálniček – tak ako mať pripravený program pre deti, je užitočné pripraviť si menu, jedlá, ktoré majú deti radi, jedlá na ktoré možno ich mama, otec nemajú čas, možnosti, zručnosť… „Čo budeme variť?“; „Čo potrebujeme nakúpiť?“; „Čo mať v chladničke?“; „Do akých aktivít, ktoré súvisia s prípravou jedla zapojíme deti?“, sú ďalšie užitočné otázky, ktoré uľahčujú vzájomné fungovanie a prispejú napríklad i k pracovným návykom detí.
8. Oceňovanie – najmä situáciách, kedy deti preukázali snahu sa s niečím popasovať, vysporiadať sa s náročnou situáciou – napríklad podeliť sa o hračky, nahradiť mobil inou hračkou, upratať rozhádzané hračky, či izbu, hrať sa so súrodencom… Podobných situácií vzniká denne dosť a my máme vďaka tomu priestor ich pochváliť. Dôležité je však aj držať dohľad nad tým, aby sa pochvala dostala každému a najmä, aby sme v situáciách, ktoré sú náročné nielen pre deti ale i dospelých, dokázali s láskou nájsť to, čo za ocenenie stojí a tak dieťa povzbudiť a podporiť jeho snahu, jeho aktivitu.
9. Flexibilita – napriek tomu, že si program, jedálniček pre deti pripravíte a dopredu premýšľame o tom, čo a ako bude, predsa to život zariadi inak a my si uvedomíme, že nie všetko máme a môžeme mať pod kontrolou. A vtedy sa flexibilita stáva našou neoceniteľnou vlastnosťou. Naozaj o zmenu nie je núdza v našom každodennom živote a túto skutočnosť je dobré prijať ako fakt. „Čo teraz, keď prší?“; „Ako budem fungovať sama na dve deti, keď zrazu ten druhý vypadne z hry?“; „Čo teraz urobím, keď sa deti na návšteve u známych správajú tak, akoby sa práve odtrhli z reťaze?“
10. Hodnoty – práve tie sa stávajú vzácnym vodítkom v takých situáciách, ktoré my, babky a dedkovia, vnímame ako náročné. Vnímanie toho, čo je v danej chvíli, práve teraz dôležité, cenné, prispieva k nášmu rozhodovaniu. „Čo je pre vás dôležité?“; „O aké princípy opriem svoje rozhodnutie?“, opäť užitočné otázky, skrze ktoré rýchlejšie prichádzajú odpovede pomáhajúce sa rozhodovať.
Ten týždeň bol úžasný, hoci vôbec nebol ľahký. Naše desatoro nám však určite pomohlo. Uvedomila som si, že tak, ako je pre našich mladých cenná naša pomoc, rovnako tak môžu byť vzácni pre nás – starých rodičov – títo malí ľudia, ktorí sú súčasťou našich životov. Uvedomila som si, čo všetko skrze nich môžeme o sebe zistiť, či naučiť sa a do role babky, či dedka aj vďaka nim dozrievať.
Veď aj my, babky a dedkovia, túžime po tom, aby z našich vnúčat raz boli slušní, úspešní, samostatní, sebestační, zodpovední ľudia. Ruku k dielu môžeme smelo priložiť, hoci len na jeden týždeň, ktorý však bude stáť za to!
Ako to máte vy? Ako sa vám darí ovplyvňovať zdravý vývoj vašich detí, či vnúčat? Ako ste sa adaptovali na novú rolu vo vašom živote? Ak hľadáte odpovede na tieto a podobné otázky, či chceli to mať v novej roli inak, lepšie, spokojne nás kontaktujte. Radi vám odpovieme, pomôžeme.
