Pani redaktorka časopisu eXclusive ma oslovila s ponukou napísať článok o ne/schopnosti vyjadrovať vlastný názor a tak sa zrodil tento článok s názvom: „Dusíte to v sebe?“ Ak by vás zaujímalo, ako to vyzeralo vo finále v časopise, tak kliknite sem.
Dokážete povedať, čo si myslíte, nahlas vyjadriť svoj názor? Aj keby sa nezhodoval s tými ostatnými? Alebo pri každej krivde, len mlčky sledujete protistranu a veríte, že sa situácia vždy nejako utrasie. Nie každý dokáže protirečiť, s niečím nesúhlasiť, mať iný názor ako tí ostatní. Či už je to medzi nadriadeným a podriadeným, partnermi alebo v rodine. Takýto človek je potom utrápený, zdá sa mu akoby ani nežil svoj vlastný život… Akoby bol len bábkou v rukách iných.
„Si neschopný! Nedokážeš urobiť ani jednu vec bez chyby! Všetkého čoho sa dotkneš, pokašleš!“ Hoci tieto ostré slová počul ráno, znejú mu v hlave počas celého dňa. Mrazivá sprcha prchkých viet nervózneho šéfa, dokáže spacifikovať nejedného človeka. V tomto prípade si však kladie servítku pred ústa asi každý, pokiaľ nechce prísť o svoje dobre vyhriate miestočko v kancelárii. „Snažím sa pochopiť to, že na tomto mieste, si svoj názor určite nepresadím. Aj keby som mal tú najväčšiu pravdu právd. Tu to skrátka nepôjde. Šéf neprijíma iné názory a akékoľvek iné návrhy okamžite odhodí do kúta,“ sťažuje sa mladý asistent Marek. Vytriezvenie po univerzitnom živote prišlo rýchlo ako facka. Ani sa nestihol spamätať a ocitol sa v koži pracujúceho muža. Školskú lavicu a flegmatický študentský život vystriedal za stolík s monitorom počítača a každodennými príkazmi od nadriadeného.
Ako sa zachovať v práci, keď nadriadený nechce akceptovať názor podriadeného? Ako si presadiť svoj postoj na práve na pracovisku? „Veľmi dôležitá je kvalita vzájomnej komunikácie. Skôr ako rétorické a argumentačné schopnosti, je dôležité počúvanie. Možno si teraz poviete, že čo v tom prípade, ak je komunikácia jednostranná alebo založená na autoritárskom postoji? Je veľmi dôležité komunikáciu s nadriadenými a podriadenými neustále budovať a všímať si hodnoty, postoje, komunikačné štýly a stratégie hneď od nástupu do práce, či prvého kontaktu s druhou stranou. Je totiž veľmi potrebné poznať svojho komunikačného partnera. Komunikácia je priestor pre zdieľanie postojov, vnímanie záujmov oboch strán a vytvorenie atmosféry pre nájdenie kompromisu, či pochopenie rozhodnutia, príkazu, ktoré sú od nadriadeného zadané. V tom prípade, ak toto zúčastnené počúvanie a následná komunikácia nefunguje a vy máte záujem pracovnú pozíciu naďalej zastávať, nezostáva nám nič iné, iba akceptovať autoritu, či človeka nesúceho zodpovednosť za dianie a nechať veciam čas. Správnosť rozhodnutí, príkazov sa vyskúša v praxi sama. Hlavou múr totiž neprerazíme a aj múdre taktizovanie má vo vyjadrovaní svojho názoru dôležité miesto,“ vysvetľuje psychologička Mgr. Denisa Zlevská.
Pracovné miesto však nie je jediným bojiskom, kde (ne)môžete povedať svoj vlastný názor. Andrej má päťdesiat štyri rokov, no ešte nikdy poriadne nepresadil svoje presvedčenie. Väčšinou sedel ticho v kúte a prikyvoval. Bude to jeho tichou či azda „nekonfliktnou“ povahou? Pár pohárikov červeného vína, zamiešaných myšlienok a vynorených nostalgických spomienok mu v hlave opäť štartujú začarovaný kruh. Aj by povedal, chcel by… No namiesto toho sa „vyšepká“ zo svojich trápení pri umývaní riadu s vedomím, že ho nikto nepočuje. V duši sa vyplače a opäť funguje ďalej. Nepovie, čo si myslí a nikomu sa nezdôverí so svojimi tajnými trápeniami. Je takýto postoj správny?
Aké typy ľudí majú skôr skon k tomu, že v sebe dusia rôzne veci?
To či niekto vyjadruje svoj názor, otvorene alebo nie, závisí v mnohom od toho, ako sám nahliada na svet ako taký. Tí, pre ktorých je svet skôr nebezpečný priestor, miesto boja a uplatňovania moci, sa bude názor vyjadrovať ťažšie, ako pre tých, ktorí na svet nahliadajú ako na bezpečný kreatívny priestor sebarealizácie. Prečo je to tak? Môžete si sami predstaviť jednu situáciu a dva pohľady. Sú takí z nás, ktorí sa na pohár do polovice naplnený vodou pozrú ako na poloprázdny a iní, ktorí ho označia ako poloplný. Často nám bráni vyjadrovať seba samého, svoje postoje a názory práve vlastná optika na dianie okolo nás. To, ako myslíme, ovplyvňuje naše pocity a tie zasa vplývajú na naše správanie. Myšlienkové schémy priamo ovplyvňujú to, čo si vyberáme z okolia a to, ako si kreujeme vlastnú realitu. Stáva sa, že práve naša osobná interpretácia vlastností či správania nadriadených, partnera a pod. bráni slobodnému vyjadrovaniu vlastných názorov. Napr. správanie šéfa si vysvetlíme na základe jeho tónu hlasu, držania tela, ako také, ktoré je namierené voči nám, či jeho hodnotenie vnímame ako útočnú kritiku. Naše vnímanie si, z obavy, že je pravdivé, neoveríme a začneme sa správať podľa toho, ako sme si situáciu „prečítali“. A ako sami predpokladáte – prichádza strach, hnev a konflikt visí vo vzduchu. Práve toto nazeranie na dianie, v ktorom sme sa ocitli pôsobí ako brzda pri vyjadrovaní, či vyjasňovaní si názorov a postojov. Svojim uhlom pohľadu sa oberáme o slobodu realizácie kreatívnych možností ako riešiť vzniknuté situácie.
„Klientom v týchto situáciách, keď majú tendenciu v sebe samých interpretovať dianie okolo nich odporúčam, aby si vnútorne vedome zastavili „lavínu“ pocitov a vnútorných hlasov a pripomenuli si, že „všetko môže byť inak, ako som práve zhodnotil“. Tento postoj pomáha nechávať seba samého otvoreného voči novým možnostiam a predchádza vzniku konfliktov, hodnotení i osočovaní. Takýmto spôsobom môžeme prispievať k vnímaniu sveta ako miesta, kde sa dá vyjadriť svoj názor a postoje.“
Aké dôvody vedú ľudí k tomu, aby nahlas neprejavovali svoj názor?
Ako som už spomenula vyššie jeden z dôvodov je „zautomatizovaná, prirýchla“ interpretácia udalostí a správania iných. Ďalším z dôvodov je strach a jeho chápadlá siahajúce často od detstva po súčasnosť. Strach môže mať rôzne tváre – strach z autorít, strach zo zodpovednosti, strach z opustenia, strach zo zosmiešnenia, strach zo zlyhania a pod. Každý si už ten svoj dôverne poznáme – aspoň dúfam. No a ako to ten strach s nami robí? Strach so sebou prináša automatické myšlienky, ktoré nám zviažu nohy, ruky a nie sme schopní konania, či úsudku. Naše strachy a negatívne myšlienky sa mnohokrát zrodili v hlavách iných ľudí, ktorí nám ich hovorili najmä v detstve, či v iných blízkych vzťahoch – manželských, priateľských, alebo sme ich prijímali ako hodnotenia od rôznych autorít. Dôverne poznáme ich „rady“: „Nič nehovor, lebo sa to obráti proti tebe. Nevyjadruj sa k veciam, lebo čo keď nepovieš svoj názor dosť kvalifikovane a dostanú ťa. Aj tak nič nemá zmysel, lebo sa veci nezmenia. Nemáš moc niečo ovplyvniť, si na to malý pán.“ a pod. Týmto myšlienkam dovolíme, aby sa usídlili v našom vedomí a strach sa spokojne upevňuje a uzatvára nás pred realitou. Myšlienky majú veľkú moc – moc budovať i moc narúšať a ničiť. Pre spokojný život je potrebné, aby sme vlastné myšlienky usmerňovali k životným cieľom a osobným hodnotám. Užitočné je naučiť sa žiť v súlade s tým, ako si predstavujeme, že má náš život vyzerať i s tým, čo chceme v živote dosiahnuť.
Mária bola vždy priebojná, občas výbušná, ale vždy sa vedela presadiť. Hovoriť vlastný názor bolo pre ňu samozrejmé a bolo jej pritom jedno, kde je. Či to bolo v škole, v rodine, medzi priateľmi alebo na pracovisku. „Nemám problém povedať, čo si myslím. Aj v mojom predchádzajúcom zamestnaní. Tam som to však dohnala až do štádia hádky s nadriadeným. Neudržala som sa a svojim názorom som si vyslúžila výpoveď. Priznávam, že som prekročila hranice a svojou drzosťou som vyprovokovala šéfa. No nedokázala by som len ticho mlčať a pritakávať. Nie som z tých čo len ticho v kútiku prikyvujú. V súčasnej práci však môj postoj akceptujú a vždy nám dávajú dostatok priestoru aj na vlastné myšlienky. No určite sa budem už viac krotiť,“ hovorí tridsaťdva ročná manažérka.
A aké typy ľudí sa snažia za každú cenu presadiť svoj názor? „Iným typom človeka je ten, ktorý sa presadzuje za každú cenu. Nám sa zdá byť ambiciózny, nemajúci problém s komunikáciou a presadzovaním sa. Častokrát však zdanie klame. Prečo je tomu tak? Takýto človek vyzerá ako ten, ktorý má vo všetkom jasno, vie sa ku všetkému vyjadriť, no pod týmito vonkajšími znakmi sa skrýva človek neistý sám sebou, ktorý potrebuje svetu hovoriť svoje názory práve preto, aby sám seba utvrdil o svojich smerovaniach a hodnotách. Niekedy chýba v procese komunikácie tohto človeka sebareflexia a používanie jedného zo zmyslov – sluchu. Áno, hovorím o schopnosti počúvať, schopnosti vnímať partnera v diskusii a detekovať významy komunikácie. Ako vám isto napadá, tak ako za tichosťou a zakríknutím môže byť skrytý strach, tak môže byť prítomný aj za výrazným presadzovaním sa. Poznáme vnútorné dialógy: „Povedz hneď niečo, aby si vyzeral, že niečo vieš. Hlavne sa zapoj, aby si nebol outside-rom. Obháj si svoj názor, lebo sa na tebe všetci budú voziť a stratíš postavenie“. Vo všetkom asi treba mať mieru a úprimnosť k sebe samému – zdravú mieru sebareflexie vlastných motívov konania,“ uzatvára odborníčka Mgr. Denisa Zlevská
Ak vás článok oslovil a máte záujem s vaším strachom aktívne zabojovať, napíšte nám (info@ctar.sk) a my vás budeme radi vašou cestou premeny sprevádzať.
Autorka: Denisa Zlevská
Je psychologička, koučka a konzultantka HR procesov zaoberajúca sa medziľudskými vzťahmi a osobnostným rozvojom. Poskytuje individuálny a tímový koučing i supervíziu. Je zakladateľkou a riaditeľkou Centra pre tréning a rozvoj, ktorého cieľom je pomáhať rozvíjať vnútorný potenciál človeka, umožniť mu realizovať dôležité zmeny a prežívať život naplno v harmónii so sebou i vo vzťahoch.