Na jednom nedávnom vzdelávacom stretnutí som započula výrok: „Človek sa nemení.“ Trochu som spozornela. Je to naozaj tak? Veď svet sa mení neustále a my sa meníme spolu s ním. Ukončením školy zisťujeme, že to, čo sme sa naučili stále nestačí. Dokonca aj každodennosť prináša nové podnety na učenie. Hľadáme spôsoby ako žiť spolu vo vzťahu, ako si získať rešpekt, ako si nájsť čas na seba a žiť v rovnováhe, ako efektívne spolupracovať, dokázať sa presadiť, komunikovať či počúvať…Čo je však tá berná minca, podľa ktorej sa rozhodnúť: toto sa nauč a toto nie? Kto o tom rozhoduje? Na základe čoho? Nájsť odpoveď je skutočne dôležité. Robiť a učiť sa nezmyselné veci nás totiž naozaj nikoho nebaví.
Čo je cieľom vzdelávania?
Mnohí žijú svoj život náhodne. Neustále hľadajú novú motiváciu, naháňajú sa za trendmi doby alebo robia, čo ich nebaví, absolvujú školu či školenia a predsa všetko zostáva po starom. Vieme čo robiť a predsa to nerobíme. Ovládame teóriu, ale prakticky ju neaplikujeme. V čom? Tak napríklad: Viem, že by som mala cvičiť, ale nemám čas! Viem, že by som sa mala viac angažovať, ale… Viem, že by som mala zmeniť prácu… Je vám to povedomé?
Je pochopiteľné a ľudské, že túžime po istote a komforte, živote bez veľkej námahy. Pravdou však je, že v komfortnej zóne sa učenie nedeje. Zmyslom vzdelávania je získané vedomosti, trénované zručnosti, aplikovať – prakticky uviesť do života.
Ako to urobiť, aby sme dosiahli zmenu, osobný rozvoj neskončil hneď po školení a nestal sa z neho trhací kalendár, ktorý nik neberie vážne? Hovorím si, že túžba po inom živote je jedna vec a vôľa to urobiť druhá. Kto vie prečo, je mu znesiteľné každé „ako“ – alebo: „Kto má motív, zje aj klince!“
Aby sme sa z kruhu „vieme a nerobíme“ vymotali, je dôležité položiť si najprv tieto otázky. Odpovede nám pomenujú zmysel a ten predznačí smer našich rozhodnutí:
- Kto som?
- Kým chcem byť?
- Čo chcem po sebe zanechať?
Začni myšlienkou na koniec
Súčasťou zmysluplného života je predovšetkým fakt, že dôverujeme vlastnému vnútornému navigačnému systému. Ak počúvame svoje srdce, dokážeme vidieť jasnejšie svoju budúcnosť. Rozumom potom dokážeme stanoviť ciele, ktoré ležia na ceste k nej a mať odpoveď na otázku, čo sa potrebujem naučiť.
Hoci je osobná vízia tak dôležitá, mnohí sa ňou nezaoberajú. Vedia síce, čo nechcú, avšak to čo chcú, je otázka náročná, nezodpovedaná. Zriekajú sa slobody jej výberu a možnosti aktivizovať svoje sily i všetky svoje schopnosti pre to, aby sa budúcnosť stala prítomnosťou. Často sa čudujú, ak sa potom ocitnú úplne niekde inde, kde nechceli byť.
Začnime teda myšlienkou na koniec. Vyjasnenie si preferovanej budúcnosti, môže byť jasným svetlom na konci tunela. Až potom si môžeme položiť otázku: „Ktoré svoje vlastnosti, schopnosti, zručnosti potrebujem rozvíjať, posilňovať, ktoré sa potrebujem naučiť nové?“
Život ako dobrodružstvo
Život nám denne odhaľuje zmysel našej existencie v pestrej palete menších a väčších výziev k tomu, čo sa naučiť. Možno prvý ranný úsmev, objatie, či presný príchod do práce je to, čo dnes máme zvládnuť. A možno niečo náročnejšie – ako prispieť k fungovaniu vzťahu, rodiny, firmy. Mať smer, umožňuje uvedomiť si svoje výzvy a zároveň príležitosti, pre dennodenné získanie spätnej väzby, ako sa nám darí.
K tomu slúžia otázky ako:
- Čo ste sa už dnes naučili?
- Čo je pre vás možné dnes, čo ešte pred mesiacom možné nebolo?
- Čo vám táto zmena priniesla do života? A komu ešte prospela?
- Čím ste prispeli vy, aby ste to dokázali? Kto vám pomohol?
Tešme sa z každého posunu vpred. Zo zlyhaní nezúfajme, učme sa z nich. Dôležité je kráčať s vedomým kam sa chceme dostať. Každý vedome zvolený krok je dôležitý. Budujme svoj život krok po kroku, modelujme seba a staňme sa tak vedome tými kým chceme byť. Vedomie zmyslu totiž dáva nádej aj nášmu celoživotnému vzdelávaniu.
