Vianočný zhon vrcholí, prípravy sú už vo finiši a my sa tešíme na vytúžené sviatky. Všetko navôkol je pozlátené, vyzdobené blikajúcimi svetielkami, všade hrajú vianočné koledy s textami o rodine, láske a šťastí. Očakávania sú veľké!

Možno niekde vnútri duše však cítime akési nervózne pnutie s otázkou: „Ako to celé dopadne?“

Okrem krásnych okamihov Vianoc sa nám sem-tam vynoria aj tie, kedy sme sa v rodine celkom nezhodli a okrem sĺz vianočného dojatia sa objavili medzi nami aj hádky, či ostrejšie výmeny názorov.

Ako sa na Vianoce pripraviť tak, aby sme ich prežili spokojne a hlavne pokojne, sa dozviete v našom poslednom vianočnom blogu, ktorý sme pripravili s pani redaktorkou Viktóriou Mirvajovou z Apríl magazínu. Nech sa páči, čítajte!

Máme pre sebou posledný adventný týždeň, Vianoce sú za dverami a prípravy na sviatky v plnom prúde. Aby nás to všetko neprevalcovalo a mohli sme si užiť v našich rodinách tie túžobne čakané: „šťastné a veselé“, zaostrili sme v našom novom blogu na význam i čaro rituálov, s ktorými sú sviatočné dni nerozlučne spojené.

Pozvánka pre vás!
Vytvorte si čas na malé zamyslenie sa nad tým, na čo je potrebné cez Vianoce položiť dôraz, aby po nich nezostala len chuť koláčov, ale naplnili sa naše túžby po spoločných rodinných stretnutiach plných radosti, pokoja, spoznávania sa a hlbokých dotykov duší.

Prajeme vám, aby ste si po Vianociach nevyfúkli so zvolaní: „Hlavne, že už je po tom!“, ale so spokojnou nostalgiou listovali v rodinnom albume s úsmevom na perách.

Nech vám aj náš článok – pre Buddy blog na portály eduworld.sk – pomôže k tomu, aby sa tak stalo!

Kliknite a čítajte: „Rituály v rodine majú svoje čaro i význam “

Na jednom nedávnom vzdelávacom stretnutí som započula výrok: „Človek sa nemení.“ Trochu som spozornela. Je to naozaj tak? Veď svet sa mení neustále a my sa meníme spolu s ním. Ukončením školy zisťujeme, že to, čo sme sa naučili stále nestačí. Dokonca aj každodennosť prináša nové podnety na učenie. Hľadáme spôsoby ako žiť spolu vo vzťahu, ako si získať rešpekt, ako si nájsť čas na seba a žiť v rovnováhe, ako efektívne spolupracovať, dokázať sa presadiť, komunikovať či počúvať…Čo je však tá berná minca, podľa ktorej sa rozhodnúť: toto sa nauč a toto nie? Kto o tom rozhoduje? Na základe čoho? Nájsť odpoveď je skutočne dôležité. Robiť a učiť sa nezmyselné veci nás totiž naozaj nikoho nebaví.

Čo je cieľom vzdelávania?

Mnohí žijú svoj život náhodne. Neustále hľadajú novú motiváciu, naháňajú sa za trendmi doby alebo robia, čo ich nebaví, absolvujú školu či školenia a predsa všetko zostáva po starom. Vieme čo robiť a predsa to nerobíme. Ovládame teóriu, ale prakticky ju neaplikujeme. V čom? Tak napríklad: Viem, že by som mala cvičiť, ale nemám čas! Viem, že by som sa mala viac angažovať, ale… Viem, že by som mala zmeniť prácu… Je vám to povedomé?

Je pochopiteľné a ľudské, že túžime po istote a komforte, živote bez veľkej námahy. Pravdou však je, že v komfortnej zóne sa učenie nedeje. Zmyslom vzdelávania je získané vedomosti, trénované zručnosti, aplikovať – prakticky uviesť do života.

Ako to urobiť, aby sme dosiahli zmenu, osobný rozvoj neskončil hneď po školení a nestal sa z neho trhací kalendár, ktorý nik neberie vážne? Hovorím si, že túžba po inom živote je jedna vec a vôľa to urobiť druhá. Kto vie prečo, je mu znesiteľné každé „ako“ – alebo: „Kto má motív, zje aj klince!“

Aby sme sa z kruhu „vieme a nerobíme“ vymotali, je dôležité položiť si najprv tieto otázky. Odpovede nám pomenujú zmysel a ten predznačí smer našich rozhodnutí:

• Kto som?
• Kým chcem byť?
• Čo chcem po sebe zanechať?

Začni myšlienkou na koniec

Súčasťou zmysluplného života je predovšetkým fakt, že dôverujeme vlastnému vnútornému navigačnému systému. Ak počúvame svoje srdce, dokážeme vidieť jasnejšie svoju budúcnosť. Rozumom potom dokážeme stanoviť ciele, ktoré ležia na ceste k nej a mať odpoveď na otázku, čo sa potrebujem naučiť.

Hoci je osobná vízia tak dôležitá, mnohí sa ňou nezaoberajú. Vedia síce, čo nechcú, avšak to čo chcú, je otázka náročná, nezodpovedaná. Zriekajú sa slobody jej výberu a možnosti aktivizovať svoje sily i všetky svoje schopnosti pre to, aby sa budúcnosť stala prítomnosťou. Často sa čudujú, ak sa potom ocitnú úplne niekde inde, kde nechceli byť.

Začnime teda myšlienkou na koniec. Vyjasnenie si preferovanej budúcnosti, môže byť jasným svetlom na konci tunela. Až potom si môžeme položiť otázku: „Ktoré svoje vlastnosti, schopnosti, zručnosti potrebujem rozvíjať, posilňovať, ktoré sa potrebujem naučiť nové?“

Život ako dobrodružstvo

Život nám denne odhaľuje zmysel našej existencie v pestrej palete menších a väčších výziev k tomu, čo sa naučiť. Možno prvý ranný úsmev, objatie, či presný príchod do práce je to, čo dnes máme zvládnuť. A možno niečo náročnejšie – ako prispieť k fungovaniu vzťahu, rodiny, firmy. Mať smer, umožňuje uvedomiť si svoje výzvy a zároveň príležitosti, pre dennodenné získanie spätnej väzby, ako sa nám darí.

K tomu slúžia otázky ako:

• Čo ste sa už dnes naučili?
• Čo je pre vás možné dnes, čo ešte pred mesiacom možné nebolo?
• Čo vám táto zmena priniesla do života? A komu ešte prospela?
• Čím ste prispeli vy, aby ste to dokázali? Kto vám pomohol?

Tešme sa z každého posunu vpred. Zo zlyhaní nezúfajme, učme sa z nich. Dôležité je kráčať s vedomým kam sa chceme dostať. Každý vedome zvolený krok je dôležitý. Budujme svoj život krok po kroku, modelujme seba a staňme sa tak vedome tými kým chceme byť. Vedomie zmyslu totiž dáva nádej aj nášmu celoživotnému vzdelávaniu.

Vkročili sme do Týždňa celoživotného učenia, ktorý si pripomíname naprieč celou Európou. Jeho cieľom je motivovať každého k aktívnej účasti na vzdelávaní bez ohľadu na vek či profesijné zameranie. Aj my sa chceme týmto blogom spojiť so všetkými, ktorým záleží na osobnostnom raste človeka a rozvoji jeho životných kompetencií.

Prirodzenosť učenia

Život znamená náš čas. Žiť znamená učiť sa. Začať so vzdelávaním alebo v ňom kontinuálne pokračovať znamená mať čas za spojenca. Je to presne tak, ako keď sme boli malí a začali sme sa učiť hneď, ako sme uzreli svetlo sveta. Spoznávali sme svet, tých najbližších okolo, rozoznávali farby a zvuky, cítili silu horiaceho plameňa, robili prvé kroky, učili sa rozprávať slová, odlíšiť mačku od psa… Obdobie, kedy bolo učenie akési automatické, samovoľné, prirodzené a tešilo nás i našich najbližších. Trénovať každý deň, robiť vytrvalo malé krôčiky od gauča po skriňu, či pevne držať plnú lyžicu polievky, znamenalo vidieť pokrok v maličkostiach. Učiť sa a neúnavne zdolávať prekážky prinášalo akúsi mocnú energiu ísť ďalej a mať chuť objavovať nové veci. Asi každému z nás sa pri tomto obraze zračí úsmev na perách. Čo sa však stalo, že učenie akoby časom získalo trpkú príchuť na jazyku?

Keď je učenie bolesťou

Často sa pýtame otázku, či žijeme dostatočne dlho na to, aby sme sa naučili „všetko“ potrebné pre život. Každý z nás chce žiť úspešný a šťastný život. Na to ale potrebuje neustále rásť a prispôsobovať sa novovzniknutým podmienkam. Niekedy to cítime ako vyčerpávajúce, až otravné či zaťažujúce. Akási kondícia, otvorenosť učiť sa v rýchlo meniacom sa svete nám chýba. A je to poznať. Chýba nám tá – kedysi prirodzená – schopnosť otvorene prijímať informácie a poučenia z každodenných životných lekcií. Domnievame sa, že sa stratila z viacerých dôvodov.

Zabijaci radosti z učenia

Jedným z nich je náš vnútorný pocit „vieme toho už dosť“, kvôli ktorému nás opustila hybná sila učenia sa – zvedavosť. Druhým je naša nedostatočná zacielenosť – fokus, ktorý spôsobuje stratenie sa v mori informácií. Ono spôsobuje pocit tekutých pieskov pod nohami, kvôli ktorým strácame stabilitu v tom kým sme a kam vlastne chceme smerovať. Tretím zabijakom radosti z učenia je porovnávanie sa s inými a nezdravý postoj k robeniu chýb, ktoré k napredovaniu bezpochyby patria.

Učiť sa celoživotne

Učíme sa celý život. To známe príslovie, ktoré počul a možno aj vyslovil každý z nás. Čo to však v realite znamená? Ako odpoveď i inšpiráciu ponúkame nasledujúci príbeh.

V jednej hore pracovali dvaja drevorubači. Stínali stromy. Mali mohutné, silné a tvrdé kmene. Obidvaja svoje sekery majstrovsky ovládali, ale každý mal svoj spôsob práce.

Prvý vytrvalo rúbal, úder za úderom a prestával, len aby sa nadýchol. Druhý si z času na čas oddýchol.

Pri západe slnka bol prvý drevorubač unavený a vysilený a so stromom bol hotový tak napoly. Druhý svoju prácu zvládol za ten deň dokončiť. Začínali naraz, obidva stromy boli rovnaké…

Prvý neveril svojim očiam: „Nechápem to. Ako sa ti to mohlo podariť, keď si každú hodinu odpočíval?“

Druhý sa usmial: „Všimol si si, že som sa každú hodinu zastavil. Ale nevidel si, že som to vždy využil, aby som si nabrúsil sekeru.“

Aj takto môže vyzerať náš príbeh ak si nevšimneme, že čas nabrúsiť pílu, teda čas učiť sa – práve nadišiel. Doprajme si čas na brúsenie píly a zjednodušme si život, aby v ňom zavládli pohoda a nadšenie. Iba námaha veru totiž nestačí. Držíme palce a snáď sa čoskoro na nejakom skvelom vzdelávaní spoločne stretneme.

V tomto blogu by som vás chcela pozvať k zamysleniu nad tým, aké úžasné výhody má vďačnosť pre naše životy i naše vzťahy. Zároveň mám veľkú túžbu zapáliť vás pre aktívne prežívanie vďačnosti, aby ste si mohli užiť jej benefity v osobnom živote či živote s vašimi deťmi. Vychádzajúc zo záverov psychologických výskumov vám ponúknem aj pár praktických tipov ako vďačnosť rozvíjať.

Čo je to vďačnosť a ako sa v nás rodí?

Vďačnosť je naša odpoveď na správanie, či udalosti, ktoré nám boli dopriate často bez nášho pričinenia, z niekoho veľkorysosti. Je akousi zázračnou silou, vďaka ktorej môžeme vnímať dobro okolo nás a vyjadrovať ho.

Vďačnosť je zároveň aj stimul či motivátor rovnakého správania, ktoré nám bolo preukázané. Chceme sa odvďačiť, rozmnožiť dobro, ktoré nám bolo preukázane. Ak prežívame a teda máme dôvod, aby sa zrodila vďačnosť, potom je viac než isté to, že chceme konať skutky, ktoré ju budú šíriť ďalej.

Vďačnosť nás učí všímať si dobro a vyjadrovať emóciu vďačnosti naprieč situáciám a času. Naopak, nevďačnosť je považovaná za slabosť. Nevďačná osoba často paradoxne reaguje na láskavosť druhých ľudí s rozhorčením, podráždenosťou alebo ľahostajnosťou.

Pestovať vďačnosť – ale prečo?

Vďačnosť je užitočné pestovať nielen z morálneho a charakterového hľadiska – ako cnosť, ale aj kvôli tomu ako pozitívne ovplyvňuje prežívanie životnej spokojnosti – osobnej pohody. Vďační ľudia sú totiž schopní byť vďační aj za jednoduché radosti a potešenia bežného každodenného života. Je to spôsobené tým, že ich mozog je naučený vnímať pozitívne aspekty života, ktoré nás reálne obklopujú. My ich totiž často nevidíme, nie kvôli ich neexistencii, ale kvôli tomu, že na im nevenujeme vedomú pozornosť. Svoje myslenie máme vytrénované skôr na nebezpečenstvo, nedostatok, chyby, či negatívne správanie. Tak potom vnímame veci okolo nás a taký sa nám zdá byť život. Dovolím si povedať, že je to jeho redukcia a sami sa okrádame o prítomné dobro. No nie je to škoda?

Tip na aktivitu s deťmi

Vytvorte si každodenný rituál, kedy si budete hovoriť tri veci, za ktoré ste v ten deň vďační. Robte to pravidelne a zaujímajte sa o dobré príbehy prežitého dňa. V nich sú často ukryté túžby, úspechy i úsmevné príhody.

Vďačnosť ako cesta k psychickej odolnosti

Vďačnosť nás disponuje lepšie vzdorovať zlým náladám zameraním pozornosti na pozitívne aspekty života. Učí nás mentalite dostatku, ktorá nám umožňuje aktívne pristupovať k životu, teda konať na základe vnímaných možností. Vďační ľudia majú vyššiu mieru sebadisciplíny a sú schopnejší dosahovať vytýčené ciele, lebo sa vnímajú ako tí, ktorí to dokážu. To sa deje na základe toho, že jasne vedia koľko toho už dokázali, koľko im v tom pomohli ľudia okolo nich a sú za to vďační.

Vďační ľudia obvykle používajú aktívnejšie a efektívnejšie stratégie zvládania záťažových situácií. Vďačnosť je sama o sebe totiž účinný mechanizmus zvládania stresových udalostí. Pozitívni ľudia majú tendenciu pozerať sa na svet ako na príjemné miesto – zameriavajú sa na pozitívne aspekty života. Toto pozitívne vnímanie sveta následne vedie k väčšej ochote aktívne riešiť problémy.

Tip na aktivitu s deťmi

Naše doterajšie rozprávanie o vďačnosti môže predstavovať život akoby len z pozitívnej stránky. Opak je však pravdou. Aj prekážky, či ťažšie časy patria k životu. Vďaka nim predsa nadobúdame skúsenosti a rastieme. Zdieľajte vedome s deťmi to, vďaka čomu prekonali ťažšie situácie, čo konkrétne urobili, kto im pomohol alebo čo, čo sa vďaka nim naučili. Hľadajme zrnká úspechu, ktoré tieto situácie v sebe ukrývajú a môžeme byť za ne vďační.

Vďačnosť a vzťahy

Vďačnosť nám pomáha udržovať kvalitnejšie medziľudské vzťahy, pretože nám pripomína podporu našich blízkych a tým nás núti nazerať na tieto osoby zhovievavejšie a láskavejšie. Vďační ľudia sú viac naklonení odpusteniu, ak ich niekto nahnevá alebo im ublíži. Vyjadrovanie vďačnosti stimuluje prosociálne správanie v budúcnosti.

Vďační ľudia sú menej materialistickí. Uviedli o sebe, že sú viac štedrí a ochotní rozdeliť sa s ich vlastníctvom i osobnými vecami. Sú menej závistliví k materiálnemu majetku druhých ľudí. Nie sú príliš presvedčení o myšlienke, že materiálne bohatstvo je spojené s úspešným životom, a že materiálne bohatstvo prináša šťastie.

Tip na aktivitu s deťmi

Urobte si zoznam dobrých vecí, ktoré iní pre vás urobili alebo vám pomohli urobiť. Následne si urobte ďalší zoznam nápadov, ktoré by ste mohli realizovať voči druhým. Od jednoduchého pozdravu s úsmevom, ktorý venujete každému koho cez deň stretnete až po pomoc babke s nákupom, či zapojenie sa do dobrovoľníckej činnosti. Príbehy realizácie dobra potom zdieľajte medzi sebou.

Záver

Som veľmi vďačná, že som mohla napísať tento blog pre vás. Verím, že vás bude motivovať všímať si dobro a aktívne vyjadrovať vďačnosť. Želám vám, aby sa vám dobro, ktoré preukážete mnohonásobne oplatilo na duši i vo vašich vzťahoch a atmosfére v rodinách.

Pri termíne syndróm vyhorenia vás určite napadnú manažéri na vysokých pozíciách, podnikatelia, či pracovníci pomáhajúcich profesií. Asi málokto si tento jav spojí s materstvom, či starostlivosťou o rodinu. Opak je však pravdou! Ak sú syndrómom vyhorenia ohrození pomáhajúci pracovníci a manažéri, tak maminy určite dvojnásobne!

Materstvo, či starostlivosť o rodinu sú spojené s neustálou pomocou, obetou a dôrazom na efektívny manažment naprieč generáciami zameranom na výsledky. Ak v tom celom nedbajú maminy aj na seba – problém je na svete.

Nechcem, aby ste boli vystrašené – syndróm vyhorenia nie je na celý život! Jeho liečba zahŕňa predovšetkým premenu myslenia a vzorcov správania. Cieľom je nastolenie zdravej sebaúcty, učiť sa komunikovať svoje potreby a žiadať o pomoc, ak je to potrebné. Rovnako tak zahŕňa v sebe hľadanie aktivít na regeneráciu síl, ktoré majú rovnakú hodnotu ako služba iným.

Rada by som vám ponúkla pár myšlienok, ktoré sa zrodili z mojej praxe psychologičky počas poradenstva so skvelými obetavými maminami, ktoré chytil do spárov syndróm vyhorenia.

Nech sa páči čítajte! Vyhorenie v materstve

„Chcem byť iný muž, akým bol môj otec!“ – želanie, ktoré často počúvame okolo nás. Inšpiruje, no zároveň stavia pred nás výzvy ako vykročiť zo zabehaných koľají a vytrvať v nich i v situáciách, kedy by sme najradšej a oveľa prirodzenejšie volili skratky v postojoch i riešeniach.

Poslanie, v ktorom sa úloha mužov sústredila predovšetkým na tvrdú prácu a dobrý zárobok prestáva byť dostačujúce. Od mužov sa čaká omnoho viac. Vedia to? Zvládnu to? A majú o to vôbec záujem?

Spoločne s pani redaktorkou Ivou Mrvovou z aktuality.sk sme pripravili článok, ktorý otvára témy i nastoľuje otázky. Pomôže vám zamyslieť sa pri hľadaní vlastnej cesty v roly muža.

Nech sa páči! Čítajte viac tu: Chcem byť iný muž, akým bol môj otec

Celé sa to začína tým jednoduchým slovom: „Áno.“ Rozhodnutím byť spolu v dobrom aj v zlom – byť jedným tímom naveky. Ako sa ale z dvoch JA – ona a on – stane tím – MY? Ako ten tím udržiavať? Ako ho budovať?

Odpovede na tieto otázky nájdete v zaujímavom článku od našej psychologičky Denisy Zlevskej pre časopis Miriam: „Jeden z mojich obľúbených manželských sloganov, inšpirovaný neznámym autorom, hovorí: „Stretnúť sa je začiatok. Držať spolu je pokrok. Zostať spolu je úspech.“ Ak dovolíte, rada by som vám ponúkla pár tipov a postrehov z praxe párového poradenstva i vlastného manželského života, ktoré vám môžu pomôcť zostať spolu.“

Nech sa páči čítajte! Cesta od JA k MY

Je zaujímavé uvedomiť si, koľko predpokladov, presvedčení, predsudkov, generalizácií, má každý z nás. Prezentujeme ich, zastávame si ich a riadime sa nimi. Máme dokonca pocit, že tieto rôzne osobné predpoklady sú všeobecne platné pravdy, normy života, ktoré by mal zastávať predsa každý. Často si pritom vôbec neuvedomujeme odkiaľ sa nabrali, akým spôsobom ovplyvňujú náš život, vzťahy, naplnenie plánov a snov, či dosiahnutie toho, po čom najviac túžime. Správame sa a žijeme podľa nich, neustále ich posilňujeme svojím správaním a veríme v ich večnú platnosť.

Spomeňme zopár „právd“ nášho myslenia:

Mladým sa vôbec nechce robiť.

Mladší muž nemôže byť dobrým manželom staršej ženy.

Nemám na vedúcu pozíciu.

Nemám sebavedomie ísť za šéfom a vybaviť si…

Sama nemôžem podnikať, nemám dosť skúseností.

Nie som dobrá mama, keď…

Popri deťoch sa nedá…

Nedokážem žiť sama, bez partnera.

Keď riskuješ, spáliš sa.

Keď chváliš, ľudia spyšnejú.

Keď ja nezačnem, nikto to neurobí.

Starať sa o seba, nájsť si na seba čas je egoistické.

Život je zmena.

Konflikt je nebezpečná vec.

Musím byť aktívny, inak si ostatní budú myslieť, že …

Len vysoká škola zaručí dobrý život.

Iba ak budem mať túto robotu, budem uznávaný.

Mentálne modely a ich sila

Mentálne modely sú naším vlastným vnútorným premýšľaním o tom, ako to všetko okolo nás funguje. Používame ich ako pravdy, fakty, riadime nimi naše životné rozhodnutia. Zatiaľ čo sú to len naše vytvorené, či získané názory z minulosti. Málokto sa nad týmito „pravdami“ zamýšľa a overuje ich platnosť, či efektivitu. Len zriedkavo vnímame, aké sú ich dôsledky na nás samých, na naše vzťahy, na náš život.

Kde sa vlastne naše predpoklady, presvedčenia, predsudky – vzali?

Nadobudli sme ich v kontextoch, v ktorých sme žili, žijeme. Sú to naše osobné interpretácie skúseností, obáv, zlyhaní, obrazov, fantázií, tzv. „dobrých dôvodov“. Prebrali sme ich od ľudí, ktorým sme verili, veríme – často viac, ako sebe.

Čo pomáha a čo škodí

Mnohé naše mentálne modely nám pomáhajú žiť, rozhodovať sa, riadiť život. Bez nich nevieme vo svete existovať. Vďaka nim rozumieme sebe, svetu, vzťahom i tomu, čo sa deje okolo nás.

Niektoré z nich však už nemusia byť dávno pravdivé, či ešte stále platné. Napriek tomu nás ovplyvňujú a my ich automaticky používame – bez revízie ich vplyvu. Nevšímame si pritom, že často komplikujú situáciu, v ktorej sa nachádzame – zveličujú, nafukujú, prehliadajú, podceňujú. Niektoré myšlienky sú zbrklé, unáhlené, hodnotiace, nedomyslené, čiernobiele, mnohé majú v sebe slovíčka – vždy, nikdy, každý, všetci, nikto, sú tzv. „musy a busy“ (musím, mal by som).

Predpoklady sú našimi pevnými hradbami, ktoré nás „ochraňujú“ – ale len do istého momentu!

Vtedy si začneme uvedomovať, že vytvorený „val predpokladov“ je tak silný, že my zostávame za ním a so svojím životom, či sebou samým nič nerobíme. Stáva sa z nás obeť vlastného myslenia, ktorá si nevytvára okolnosti, ktoré by vyhovovali jej samej a okoliu. Kedysi pomáhajúce presvedčenia sa razom menia na limitujúce a stávajú sa prekážkou, či bariérou. Dostávame sa do zajatia vlastnej pravdy, ktorá nám bráni dosiahnuť to, po čom tak veľmi túžime – mať dobrý vzťah s dieťaťom, partnerom, šéfom, žiť sama spokojná a šťastná, podnikať, robiť prácu, ktorá by ma napĺňala, mať stabilný tím, zodpovedného zamestnanca a pod.

Ak si dávate otázku ako z toho von – urobte si revíziu „právd vášho života“.

Ponúkame pár užitočných otázok:

Akým predpokladom veríte bezvýhradne?

Čo považujete za objektívne dané? Čo sa musí?

Aké predpoklady ste získali z minulosti, a ktoré ste si sami vytvorili?

Ktoré predpoklady sa vám stále oplatí sa udržovať a ktoré je potrebné pozmeniť?

Poznáte vplyv predpokladov na váš život? Dokázali by ste, podrobiť ich skúmaniu?

Je dobré ak naše predpoklady reflektujeme a uvedomujeme si, že sú to len naše názory na všetko okolo nás. Nabúrať ich pevnosť, znamená dostať ich do vedomia a pracovať s nimi. Potom budeme vedieť posúdiť, či tieto vytvorené názory meniť, opúšťať alebo časť z nich si ponechať, možno ešte viac posilniť, či len ich rešpektovať a učiť sa slobode voči nim.

Držíme vám palce! A ak by ste s revíziou potrebovali pomôcť, či skúmať vaše predpoklady vo dvojici, neváhajte nás kontaktovať.

Naša psychologička Denisa Zlevská spoločne s pani redaktorkou Michaelou Žurekovou z redakcie SME žena pripravili zaujímavý článok. Dočítate sa v ňom ako treba pristupovať k neúspechu, kde je jeho slabosť i v čom tkvie jeho sila.

Z článku vyberáme:

K rastu a ľudskému rozvoju však patria aj zlomové životné momenty a kríza. Práve tie nás robia tým, kým sme, preto je dôležité vyťažiť z nich čo najviac. To, prečo sa ľudia boja, že sa im niečo nepodarí, tkvie podľa psychologičky Denisy Zlevskej v tom, že svoje zlyhania spájame s tým, akým sme človekom.

„Nerobím chyby, nezlyhávam – som dobrý človek. Urobím chybu – som zlý človek, niečo so mnou nie je v poriadku. Ak si vytvárame identitu a sebaobraz prevažne na základe toho, ako sa nám darí a akí sme úspešní, je dosť možné, že budeme pri situáciách neúspechu veľmi trpieť,“ vysvetľuje Zlevská.

Strach nám potom môže brániť riskovať či nabrať odvahu vykročiť vpred, získať úspech a tiež dosiahnuť osobnostný rast.

„V hre je totiž naša sebahodnota. Ak niekto nazerá na seba cez prehnané očakávania na svoju osobu, bude pravdepodobne utekať od situácií, ktoré signalizujú nejaké riziko,“ hovorí psychologička. Aj kráčať v zabehnutých koľajach bez reflexie toho, či nám to prináša želaný výsledok, však môže byť riziko.

Čítajte viac tu: Prečo je ťažké prijať v živote zlyhania a ako nás môžu posúvať